I. svetová vojna ( 26. júl 1914 - 28. október 1918 )

O tomto období sa nám zachovalo veľmi málo informácií. Snáď, že v obci bieda, hlad a trápenie neboli také veľké ako v okolitých väčších mestách. Obyvatelia sa živili najmä roľníctvom - zemiakov, obilia, jačmeňa bolo dostatok. 
V I. svetovej vojne zahynulo 31 našich občanov. 

Použitá Literatúra:
1. Obecná kronika

 

ŠTYRIDSAŤŠTYRI POPRAVENÝCH V KRAGUJEVACI
Vzbura náhradného práporu 71. pešieho pluku ( trenčianskeho ) na sklonku 1. svetovej vojny v Kragujevaci, srbskom meste na brehu rieky Lepenec, bola najväčšou a najtragickejšou vzburou v rakúsko-uhorskej armáde.


Štyridsaťštyri príslušníkov 71. pešieho pluku C. A K. Armády bolo popravených 8. júna 1918 v Kragujevaci,

medzi nimi bol aj občan našej obce:

vojak Pavol Kubica zo Zborova nad Bystricou, ktorý mal 23 rokov.

 

 

Z HISTÓRIE PLUKU
71. peší pluk bol vytvorený 1. februára 1860 v Benátkach po historickej bitke pri Custozze (1859). Zúčastnil sa bojového nasadenia v rámci zaisťovacej brigády Rothkirch v prusko-rakúskej vojne (1866), na okupácii Bosny a Hercegoviny (1878), potlačení bosnianskeho povstania ( v zimných mesiacoch 1881-1882 ), v bitkách pri Zagorji, Sornise, Glavatičeve a Uloku, kde sa hrdinsky vyznamenal.

Od roku 1882 bolo veliteľstvo pluku dislokované v Trenčíne. S tým súvisí aj jeho plukové označenie, ktoré sa zaužívalo ako pluk trenčiansky. Bol to pluk s najvýraznejším slovenským zastúpením v rakúskej a neskôr v rakúsko-uhorskej armáde. Napríklad v roku 1914 Slováci v ňom tvorili až 80 percent. Vojaci pochádzali najmä z Trenčianskej, Oravskej a Turčianskej župy.

Už v auguste 1914, bezprostredne po vypuknutí prvej svetovej vojny, sa časť 71. pešieho pluku zúčastnila bojov na východnom fronte. Konkrétne v jeho haličskom úseku, kde v bitkách pri Rudniku a Lubline pluk utrpel výrazné straty. Aj v priebehu nasledujúceho roka sa 71. peší pluk podieľal na bojoch v Karpatoch a po úspešnej prielomovej operácii v priestore Gorlíc ( na severnom úpätí Karpát, západne od Jasla ) začiatkom mája 1915 pluk viedol následne ťažké boje vo východnej Haliči a na západnej Ukrajine.  Práve v rokoch 1914 – 1915 sa do ruského zajatia dostalo najviac vojakov, ktorí sa neskôr po návrate k pluku stali hlavnými iniciátormi neskoršej vzbury.


V novembri roku 1916 bol pluk v rámci 14. pešej divízie rakúsko-uhorskej armády premiestnený na taliansky front. Tam bol nasadený v priestore Gorice ( tal. Gorizia ), konkrétne na rieke Soča pri Vertojbe, na strednom ( sočskom ) úseku frontu, v operačnej zostave rakúsko-uhorskej 5. armády.  Počas desiatej bitky na sočskom fronte ( Isonzo front) od 12. mája do 8. júna 1917 sa podarilo brániacim sa práporom 71. pešieho pluku odraziť pri Konstanjevici nápor talianskych vojsk patriacich do zostavy 5. armády. Úspech bol však draho zaplatený množstvom padlých a ranených.


VZBURA
Od roku 1916 tvorila časť 71. pešieho pluku, presnejšie jeho náhradný prápor, posádku v srbskom Kragusajevaci. V ospalom mestečku, asi 140 kilometrov juhovýchodne od Belehradu. V priebehu jarných mesiacov roku 1918 sa do Kragujevaca vrátilo okolo 2 400 slovenských vojakov z ruského zajatia. Zostavili z nich 7 stotín (rôt) 41. pochodovej formácie, ktoré mali podľa plánu 10. júna 1918 vystriedať svojich spolubojovníkov na talianskom fronte.


Odpor proti vojne, únava zo strádania a odhodlanie vzoprieť sa odchodu na južný front vytvárali výbušnú atmosféru. V nedeľu 2. júna 1918 bolo v Kragujevaci horúco. Poriadne horúco, doslovne i obrazne. Slnko pražilo, z miestnych krčmičiek a kaviarní, tzv. kafanov, sa ozýval spev. Medzi inými aj slovenské pesničky. V ten deň sa vyplácal žold. Mimoriadne o 10 dní skôr a mimoriadne aj s vyplatením tzv. slúžneho za mesiace strávené v zajatí. Bolo viac peňazí,  viac rakije, viac emócií. Večierka bola ako zvyčajne o 21. hodine. Väčšina ju dodržala. Výnimkou bol pešiak Martin Riljak, ktorý sa hlučne a so spevom vracal pol hodiny po večierke. Jeho príchod sa skončil konfliktom so šikovateľom (rotmajstrom ) Antonom Bednárom, veliteľom izby, ktorý ho na druhý deň určil na raport. Práve v tom momente však okolo izby prechádzala početná skupina oneskorencov z iných rôt a Riljak začal na nich kričať. Bežná iskra zažala plameň. Bednár dostal poriadny výprask a oneskorenci nezostali len pri tom. Vylámali skrine s puškami a nábojmi. Spustili lavínu, ktorá sa už nevedela zastaviť. Kasárne ovládla živelnosť, hnev, túžba po pomste. Kým vzbúrenci mobilizovali (zmocnili sa asi 500 pušiek a niekoľkých guľometov), prepadli železničnú stanicu a prerušili telefonické spojenie pozabudli na zbitého Bednára, ktorému sa podarilo ujsť a informovať npor. Ervina Deutscha. Ten nechal nastúpiť pohotovosť, ktorú však povstalci odzbrojili a Deutsch skončil s ranou od bodáka a prestrelenými pľúcami. Vzbúrenci vtrhli do kancelárií, zničili štábne dokumenty a získali aj pokladnicu s hodnotou 110 000 korún. Nenašli však ostrú muníciu, ale len debničky s cvičnými nábojmi. Veliteľ náhradného práporu pplk. Marx zburcoval v posádke dragúnov 7. jazdeckého pluku a delostrelecké batérie. Hodinu a pol po polnoci už bol vyčistený od vzbúrencov stred mesta a začal útok na kasárne. O piatej hodine 3. júna 1918 boli kasárne obsadené a vzbura potlačená.


Vyšetrovanie udalostí sa začalo hneď 3. júna 1918 v ranných hodinách. Všetkým vojakom pluku skontrolovali zbrane, aby sa zistilo, či sa z nich strieľalo alebo nie. Účastníkov vzbury mali usvedčiť aj ukoristené veci. U jedného z nich napríklad našli vo vreckách dôstojnícke výložky, ktoré boli postrhávané dôstojníkom. Okamžite bol označený za vinného. Ďalším dôkazovým materiálom boli listy a napokon i svedectvá ostatných vojakov. Za vodcu vzbury bol nepriamo určený rotmajster Viktor Kolibík. A to na základe niekoľkých výpovedí či informácií od agentov ešte spred začiatku vzbury, ako aj na základe jeho hodnosti, autority v mužstve a niekoľkých vyznamenaní, ktoré mu dodávali vážnosť. A aj na základe toho, že u neho našli asi 30 000 korún, teda asi tretina sumy z ukoristenej pokladnice.


V sobotu 8. júna 1918 o 8. hodine rannej začal v sieni na prvom poschodí Oblastného veliteľstva – Kreiskommanda v Kragujevaci zasadať mimoriadny vojenský ( stanný ) súd. Jeho princíp spočíval v tom, že vynášal len rozsudky smrti alebo oslobodzoval. Zasadanie súdu prebiehalo v nemčine a bolo krátke. Obvineným prečítali obžalobu a vzápätí bol vyhlásený rozsudok. Podľa neho bolo za zločin vzbury na základe paragrafu 167 vojenského trestného zákona (VTZ) a poriadkov stanného práva, okrem degradácie tých, ktorí mali nejakú hodnosť a odňatia vyznamenaní, odsúdených na trest smrti 44 z 81 obžalovaných. Termín popravy bol určený na ten istý deň o 14. hodine. Odsúdenci mohli napísať len listy na rozlúčku, čo mnohí z nich ani nemohli využiť, keďže nevedeli písať.


„...Drahá mama, ja ich syn Janko sa odoberám od mojej láskou vrelou milovanej mamičky, od zvlášť milovanej sestry a od svojho milovaného bratríčka Ottka, lebo mňa 8. júna poobede zastrelia. Tu im ešte posielam 39 korún. To dajú polovičku na kostol a polovičku chudobným žobrákom. Takže sa s nimi rozlučujem i s celou rodinou. Zbohom!“ (List na rozlúčku od Jána Pittnera)


Miestom popravy bolo Stanovljanske pole, ktoré sa nachádzalo asi kilometer od mesta. Išlo o starú srbskú strelnicu s niekoľkými násypmi na zachytávanie striel. Na miesto popravy musel prísť celý náhradný prápor 71. pešieho pluku a preventívne sem prišla aj delostrelecká batéria. Vojakov obkolesil kordón dragúnov a Bosniakov. Problémom bola popravná čata. Dobrovoľne sa nehlásil nik, celý náhradný na G. prápor l. bosensko-hercegovinského pluku. Vybrali 80 mužov, ktorí dostali bohatý prídel stravy, alkohol a zároveň ďalšie pokyny. Polovica čaty mala mieriť na hlavy, polovica na hrude odsúdených.


O 13.30 hod. boli na dvore Kreiskommanda pod dohľadom popravnej jednotky v radoch po štyroch vojakoch zhromaždení odsúdení. Popravná čata s bajonetmi na puškách sa rozdelila na dve skupiny. Polovica sa postavila za odsúdených, polovica pred nich. Na čele sprievodu na bielom koni bol pplk. Marx a ďalší dôstojníci, celkom vzadu boli bubeníci. Smutný sprievod sa pohol mestom za zvukov bubnov. Lemoval ho po oboch stranách kordón domáceho obyvateľstva, ktoré so Slovákmi vychádzalo dobre. Ozývalo sa „sbogom". Na mieste popravy rozdelili odsúdených do dvoch skupín po 22 mužov. Prvá stála, druhá si kľakla...


Odsúdencom sa ešte raz prečítal rozsudok smrti, kňaz odriekal poslednú modlitbu a tým, ktorí chceli, zaviazali oči. Na pokyn pplk. Marxa sa popravná čata priblížila k prvému kľačiacemu radu na 10 krokov. Druhá skupina dostala rozkaz pozerať sa. Na Stanovljanskom poli sa odohral krutý masaker.


Krátko na to dorazil na koni kuriér s milosťou pre odsúdených, ktorú im udelil cisár. Nešlo o nič iné ako o propagandistické gesto, pretože pointa s neskoro dobiehajúcim kuriérom sa v rakúsko-uhorských vojenských pomeroch odohrávala až priveľmi často. O tom, aká „milosť" čakala na rodiny popravených, svedčí naopak to, že 6.júla 1918 im boli zastavené vojenské podpory.

Trenčín - Pamätná tabuľa kragujevským martýrom

Trencin Pamatna tabula kragujevskym martyrom

 

 pdfK niektorým otázkam Kragujevskej vzbury1.83 MB